Rastúce náklady na výrobu v Číne lákajú výrobcov domov
Keď Martin Koch založil úspešnú českú značku športového oblečenia Nugget, jeho podnikateľský plán nebol založený na zložitých výpočtoch návratnosti investícií, ale skôr na jeho hobby - vášni pre snowboarding. A s tým súvisí aj vášeň pre športové oblečenie. Martin bol tiež vždy presvedčený, že český textilný priemysel má čo povedať aj celosvetovej konkurencii, a to či už ide o kreativitu alebo originálne nápady českých textilných dizajnérov.
Áno, spoločnosť Nugget mala vždy dostatok dobrých návrhov na nové bundy, rukavice alebo čiapky, ale Martin čoskoro zistil, že nikto v Českej republike nedokáže vyrábať športové oblečenie navrhnuté jeho spoločnosťou. Nešlo len o cenu, ale najmä o technológie, škálu materiálov a farebných variant. Nič z toho nebolo v tom čase v Českej republike dostupné v požadovanej kvalite a/alebo objeme. A tak cesta k naplneniu Martinovho sna viedla do Číny.
Časy sa však menia. Pred desiatimi rokmi, keď brnenská spoločnosť hľadala svojho prvého dodávateľa odevov, ktoré navrhovala, si Martin mohol v Ríši stredu vyberať z takmer neobmedzenej ponuky malých textilných výrobcov. Ceny boli dobré a kvalita primeraná. V posledných rokoch však spoločnosti Nugget pribúdajú starosti.
Zoberme to okľukou. Oslava príchodu jari je najväčším čínskym sviatkom. Pre väčšinu Číňanov, ktorí pracujú ďaleko od svojich domovov v exportných továrňach na pobreží Číny, to znamená predovšetkým vzácnu príležitosť (často jedinú za celý rok) pozrieť sa domov k svojim rodinám a osláviť s nimi príchod čínskeho Nového roka. Mnohí takíto pracovníci si v poslednom čase "predlžujú" dovolenku a do práce sa už nevrátia. Dôvod? Ich súčasný zamestnávateľ im nemôže prisľúbiť, že po návrate sa ich mzda zvýši tak, ako by chceli.
Čísla hovoria jasne - v roku 2000 bola priemerná mzda vo výrobe v Číne približne 0,5 USD na hodinu. Teraz je to už 3,5 USD. Napríklad mzdy pracovníkov Foxconnu, najväčšieho svetového výrobcu elektroniky, sa v roku 2010 zvýšili o celých 40 % a budú rásť porovnateľným tempom minimálne do roku 2013. Rýchly rast miezd však spôsobuje ťažkosti najmä menším exportným továrňam. Foxconn a jemu podobní dokážu bez väčších problémov absorbovať vyššie uvedené tempo rastu miezd, ale malí výrobcovia orientovaní na export často nemajú inú možnosť, ako "zavrieť obchod". Pri maržiach vo výške päť až desať percent si nemôžu dovoliť dlhodobo zvyšovať mzdy. A keď nie sú schopní udržať tempo zvyšovania miezd, ich zamestnanci - "vnútroštátni migranti", odchádzajú za lukratívnejšou príležitosťou (každoročná návšteva domova je spôsob, ako zmiznúť bez "zbytočných nepríjemností").
Skok hodinovej mzdy z pol dolára na štyri doláre tak znamená koniec doby, keď zahraniční výrobcovia mohli presunutím výroby do Číny ušetriť 30 až 50 % výrobných nákladov. Na vine však nie sú len neustále rastúce mzdové náklady (rast produktivity práce však zaostáva). Výrobu zdražujú aj zákony o clách, daniach a nemzdových zamestnaneckých benefitoch, ktoré v Číne vstúpili do platnosti v nedávnej minulosti. Čínske úrady tiež začali "oveľa agresívnejšie" presadzovať predpisy upravujúce vplyv podnikania na životné prostredie. Aj to predražuje výrobu. Ďalším vinníkom je rastúca cena ropy. Nárast cien ropy zvýšil náklady na dopravu a pohltil ďalšie úspory, ktoré mohli výrobcovia ušetriť presunom výroby do Číny.
Presun výroby do Číny často predstavuje dlhý a komplikovaný dodávateľský reťazec a zložité plánovanie zásobovania. Okrem toho dovozcovia vedia, ako laxne môžu čínski dodávatelia dodržiavať dohodnuté termíny. Dĺžka dodávateľského reťazca a vysoký stav zásob na sklade zároveň často znemožňujú efektívne uplatniť trendy vnútropodnikového operačného managementu - just-in-time a štíhlu výrobu. To zase predražuje dovoz na strane importéra.
Väčší čínski výrobcovia sú vo všeobecnosti schopní sa lepšie vyrovnať s nárastom nákladov, pretože môžu ľahšie preniesť zvýšenie výrobných a logistických nákladov na "globálnych" kupcov. Menší výrobcovia to majú ťažšie. Napr. spoločnosť Nugget Martina Kocha musela v posledných rokoch niekoľkokrát zmeniť svojho čínskeho dodávateľa - buď z dôvodu neprijateľného zvýšenia cien, alebo továreň bez ďalšieho oznámenia zastavila výrobu. Pri šijacích strojoch jednoducho nemal kto sedieť.
Preto v posledných dvoch rokoch mnohí dovozcovia predpovedajú koniec "čínskej ceny" a obracajú svoj pohľad z Číny na juhozápad - k Vietnamu, Kambodži, Bangladéši,.... Niektoré americké a európske spoločnosti idú ešte ďalej a pýtajú sa, či má vôbec "offshoring" vzhľadom na všetky nevýhody ešte zmysel. Dokumentuje to napr. prípad spoločnosti Desa, ktorá okrem osvetľovacích zariadení predáva aj malé elektrické spotrebiče pod značkou Remington.
Pred niekoľkými rokmi sa spoločnosť Desa vydala rovnakou cestou ako mnohí iní americkí výrobcovia a rozhodla sa využiť nižšie náklady na pracovnú silu v Číne. Migrácia spoločnosti Desa do Ázie sa začala okolo roku 2000 a o štyri roky neskôr spoločnosť presunula väčšinu svojej výroby do Číny. V tom čase dostala spoločnosť od čínskej vlády zľavu na DPH vo výške 15 % na vývoz svojho tovaru. Tieto "export rebates" sa však v júli 2007 znížili na 5 %. Keď v nasledujúcom roku prudko vzrástli ceny palív a surovín, znamenalo to už viac ako 50 % zvýšenie nákladov na prepravu jedného kontajnera z Číny do USA. Navyše čínske ceny ocele neustále rástli a tempo rastu bolo mnohonásobne vyššie ako v USA.
Spoločnosť Desa sa preto rozhodla vrátiť výrobu späť do Spojených štátov. Hoci vedenie spoločnosti tvrdí, že vynaloží viac na mzdové náklady, ušetrí takmer na všetkom ostatnom.
Americké štatistiky potvrdzujú teóriu o opatrnom návrate výroby domov. Od začiatku roka 2010 vzrástla zamestnanosť vo výrobnej sfére v Spojených štátoch o 2,9 % v porovnaní s 2,4 % v Nemecku a 1,9 % v Kanade.
Čínski manažéri si však dobre uvedomujú trendy, ktoré sú v rozpore so ziskovosťou ich podnikov a bojujú proti nim zvyšovaním produktivity práce a rozsiahlou automatizáciou. Napríklad už spomínaná spoločnosť Foxconn ešte minulý rok používala vo výrobe 10 000 robotov, ale do roku 2013 plánuje zvýšiť ich počet na celý milión. Bez rozsiahlej automatizácie nebude ani takýto gigant konkurencieschopný.
Na druhú stranu v mnohých oblastiach automatizácia a zvyšovanie podielu kapitálu na výrobe (na úkor práce) nie sú cestou vpred. Napríklad v spomínanej textilnej výrobe alebo vo výrobe náročnej na kvalifikovanú manuálnu prácu. Navyše, aj keď je v Číne dostatok kapitálu na nákup nových robotov, kamerových systémov a inej automatizácie, čoskoro nebude mať kto tieto zložité zariadenia opravovať alebo vykonávať ich pravidelný servis a kontrolu.
To všetko má za výsledok jediné. Podobne ako v prípade vyššie uvedenej case study "Desa", aj iné zahraničné spoločnosti presúvajú výrobu späť domov alebo o tom aspoň uvažujú. To je koniec koncov aj prípad českého Nuggetu. Zatiaľ čo sofistikovanejšie výrobky - napr. bundy, sa nemôžu vyrábať inde ako v Ázii, jednoduchšie výrobky (tričká, mikiny) sa už vyrábajú doma.
V tomto zmysle je ťažké predpovedať, ako ďaleko tento trend domov sa vracajúcej produkcie zájde. Je však možné, že Európa zažije renesanciu dnes už takmer mŕtvych priemyselných odvetví - napríklad sofistikovanej textilnej výroby.