Interview: Zdeněk Hrdlička
Konzultant a prekladateľ
Zdeněk Hrdlička (vľavo), konzultant a prekladateľ
Čím sa v Číne zaoberáte?
Možno nebude príliš neskromné, ak poviem, že Čína je viac ako moja sestra, ak mám parafrázovať názov jednej z najvýznamnejších kníh o Číne, ktorá vyšla v našej vlasti (Průšek, Jaroslav: Sestra moja Čína. 1. vyd. Praha, Družstevní práce 1940). Rodina, v ktorej som mal to šťastie vyrastať, bola veľmi úzko spätá s Orientom. A možno aj preto som sa rozhodol študovať sinológiu a neskôr sa stať tlmočníkom, čo mi potom prinieslo mnoho príležitostí v rôznych oblastiach podnikania, či už vlastných, pre konkrétnych klientov alebo zamestnávateľov. Ide predovšetkým o technickú podporu a inžiniering v chemickom priemysle, pričom čínskym klientom poskytujeme poradenstvo a výrobné technológie pre závody na výrobu kyseliny dusičnej. Okrem toho však vykonávam aj svoju pôvodnú profesiu a poskytujem tlmočnícke služby. Napr. počas EXPO v Šanghaji sme pre český a pražský pavilón zaisťovali takmer kompletný servis počas väčšiny sprievodných podujatí vrátane dodávky tlmočníckeho vybavenia. Rastie aj dopyt po náročných technických prekladoch patentových prihlášok, najmä v oblasti farmácie, biochémie, ale napríklad aj cestnej a diaľničnej techniky. A napokon poskytujeme obchodné služby, v rámci ktorých podporujeme českých klientov pri ich nákupoch v Číne alebo zabezpečujeme komplexné zastúpenie ich aktivít. V minulom roku to bolo najmä v oblasti fotovoltaiky alebo luxusných interiérových materiálov. Rastie aj záujem o zastupovanie stredne veľkých českých firiem, ktoré majú čoraz väčší záujem uviesť svoje výrobky na náročný čínsky trh.
Ako dlho ste v Číne?
Svoju prvú cestu do Číny som absolvoval v roku 1995. Na svoj prvý dlhodobý pobyt som prišiel v roku 1998 a odvtedy som strávil viac ako 8 rokov v rôznych mestách Číny, či už v Nankingu, Pekingu alebo Šanghaji.
Aké sú podľa vás pozitívne aspekty podnikania v Číne?
Jedná sa o veľmi dynamickú krajinu plnú mladých ľudí, ktorí sa podobne ako európska povojnová generácia snažia o lepší život. Generácia dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov si ešte pamätá život s potravinovými lístkami, bez chladničiek, s parnými lokomotívami atď. Sú si teda vedomí, že v živote sa dajú dosiahnuť veľké zmeny a majú pozitívny a aktívny prístup, čo je presne to, čo sa podľa mňa z Európy do istej miery vytratilo. Pre podnikanie to znamená, že dvere sú vždy otvorené novým nápadom a prístupom. Ďalším veľkým pozitívom, nad ktorým sa možno väčšina vašich čitateľov zamyslí, je, že Číňania z dôvodov, ktoré sú im zrejmé, nepreceňujú význam práva. Zaujímajú sa o skutočnú podstatu, t. j. o prínosy pre seba, a to nielen v krátkodobom, ale aj v strednodobom a dlhodobom horizonte a nezapletajú sa do zbytočných banalít. Veľmi na mňa zapôsobila cieľavedomosť a odhodlanie dnešných Číňanov, ktorí majú jasnú predstavu o svojom cieli a robia všetko pre to, aby ho dosiahli. A potom sú tu nepochybne ľudské vzťahy. V Číne už nedominujú "známosti" typu guanxi, ako sa dalo dočítať v takmer každej príručke o podnikaní v Číne v 90. rokoch. Na druhej strane, bez skutočne kvalitného medziľudského vzťahu, ktorý prerastie do osobného priateľstva, je dlhodobé podnikanie v Číne nemysliteľné. Pri každom významnom obchodnom prípade je potrebné úprimné vzájomné porozumenie. Musím povedať, že na rozdiel od Európy som si v Číne vďaka pracovným vzťahom našiel veľa priateľov, a sú to veľmi silné priateľstvá. Okrem toho je radosť, keď sa v živote stretnete s živými príkladmi ľudí, ktorých poznáte len z tzv. sinoromantickej literatúry - ľudí, v ktorých konaní vidíte základné hodnoty konfuciánskeho učenia, ako je ľudskosť (ren) a zmysel pre spravodlivosť a dobro (yì).
Aké sú podľa vás negatívne aspekty podnikania v Číne?
Z európskeho hľadiska je negatívom všadeprítomná neistota a neustále náhle zmeny, ktoré často menia trhové podmienky alebo parametre projektov atď. Táto neistota však vyplýva nielen z absencie nášho byrokratického právneho systému, ktorý vychádza z humanizmu a rímskej tradície, ale aj z obrovskej rozlohy a rozmanitosti priestoru, ktorý sa označuje ako Čína. Dokonca i moderná štandardná čínština je v skutočnosti "umelý jazyk", ktorý bol vytvorený, aby umožnil obrovskému počtu obyvateľov komunikovať nielen na úrovni vlády, ako to bolo v starovekej Číne, ale aj na úrovni práce a medziľudských vzťahov. Napr. v 19. storočí bolo v Číne gramotných (t.j. úradného jazyka ovládajúcich) menej ako 3 % obyvateľov a na území veľkosti Európy sa rozlišovalo viac ako 56 národností. Na druhej strane práve balansovanie na hrane tejto nestability je zároveň hlavnou hnacou silou zmien, vďaka ktorým sa historicky bezprecedentný počet ľudí dostal z neuveriteľnej chudoby.
Spomínali ste spojenie Vašej rodiny s Orientom. Vieme, že je to veľmi zaujímavý príbeh...
A ja ho rád rozprávam a rád hovorím, že sa začína počas druhej svetovej vojny, keď sa môj starý otec stretol s mojou babičkou na Žofíne. Bola to práve kniha, ktorá zviedla ich osudy do Číny a Japonska. Čínu si zamilovali v ťažkých vojnových rokoch prostredníctvom svojich romantických predstáv, ktoré im sprostredkoval profesor B. Mathesius vo svojich krásnych a dodnes neprekonaných parafrázach čínskej klasickej poézie (Mathesius, Bohumil: Zpěvy staré Číny, Praha, Melantrich, 1939; 1941 a 1949). Počas vojny študovali čínštinu u Jaroslava Průška, ktorý sa zhodou okolností začiatkom vojny vrátil z niekoľkoročného študijného pobytu v Číne a Japonsku. Tento mladý muž s vedeckým talentom a erudíciou, s jazykovým nadaním, priniesol niečo, čo obohatilo republiku a náš národ oveľa viac ako možnosti exportu, pre ktoré ho dokonca angažoval vtedajší Exportný ústav pred vojnou. A to bola kultúra, láska k ľuďom a uvedomenie si, že vzdialená Čína je fascinujúce miesto, ktoré sa oplatí nie komerčne využívať, ale skúmať a pokúsiť sa s ním nadviazať dôvernejší vzťah. A to bol v tom čase zásadný rozdiel oproti našim susedom v strednej a dokonca aj v západnej Európe, kde citová väzba k Číne nebola taká silná ako u nás. Ale aby som sa vrátil k téme, môj starý otec pozýval moju babičku na stretnutia nie na lavičkách v parku, ale na hodiny pána Průška. Po vojne bol pod jeho vedením na Karlovej univerzite založený Inštitút Ďalekého východu a môj starý otec bol prvý, ktorý tento odbor u nás v roku 1947 absolvoval, nasledovaný mojou babičkou a mnohými ďalšími ľuďmi, ako napr. Augustin Palát a ďalší. Osud tomu chcel, že môj starý otec bol po štúdiách na Harvardovej univerzite prvým tlmočníkom a organizátorom návštevy čínskej kultúrnej delegácie v Prahe, ktorá viedla k nadviazaniu diplomatických vzťahov medzi vtedajším Československom a novovzniknutou Čínskou ľudovou republikou. Dôležitejšie však bolo, že sa môj starý otec pri tejto príležitosti zoznámil s poprednými čínskymi intelektuálmi a umelcami, ako napr. so spisovateľom MAO Dunom, literárnym teoretikom a historikom GUO Moruom a mnohými ďalšími. Koniec koncov, práve GUO Moruo založil systém vytvárania čínskych mien pre členov našej rodiny a osobne vybral mená pre môjho starého otca a starú mamu: HE Deli a HE Dejia, kde majstrovsky využil nielen to, že môj starý otec a stará mama boli vždy spolu, a tak do oboch vlastných mien vložil stredný znak de (cnosť, česť), ale dokázal sa vyrovnať aj s pre cudzincov nevysloviteľným zhlukom spoluhlások v našom českom priezvisku a obe čínske mená mojich starých rodičov sú mu svojou výslovnosťou veľmi blízke. Z týchto dôvodov môj starý otec sprevádzal recipročnú československú delegáciu a nakoniec zostal s mojou babičkou v Číne niekoľko rokov. Pamätám si, že môj starý otec mi povedal, že počas tejto cesty, keď navštívili aj južnú Čínu (napr. Kanton), stále počuli zvuky delostreleckých bojov. Dodnes sa často stretávam s ich stopami a napríklad aj s ich historickými fotografiami v dnešnej Číne. Naposledy na fotografiách pána Z. Sklenára z cesty jeho strýka do Číny, alebo režiséra V. Sísa, ale aj na Farme čínsko-československého priateľstva, ktorá práve zakúpila exponáty z českého pavilónu, ktorý môj starý otec navštívil ako tlmočník s vtedajším premiérom Širokým. Meno môjho otca je tiež príznačné. Narodil sa v Pekingu v slávnej nemocnici Beijing Union Medical College Hospital založenej Rockefellerovou nadáciou, kde moja stará mama prežila tri ťažké dni, kým sa pôrod skončil. Koniec koncov, nie je divu, že môj otec teraz váži viac ako 150 kg a moja babička len 34. Môj starý otec mu z čistého sinoromantizmu dal len čínske meno HE Huasheng, doslova: narodený v Číne, a neskôr trval na tom, aby toto meno vo vtedajšej tzv. Průškovej transkripcii (CHE Chua-šeng) bolo zapísané aj v matrike v Československu. A to bola azda jediná vec, o ktorej viem, že sa mu za celý jeho život nepodarila - poraziť úrady v tejto problematike. Preto nakoniec svojho syna po návrate do Československa v roku 1957 pomenoval banálne, v úplnom rozčarovaní, svojim vlastným menom - Zdeněk, čo urobil aj môj otec, a musím priznať, že to nebolo príjemné. V mladosti sa o môjho otca často starala dnes už zosnulá, ale významná prekladateľka Hrabala a Kunderu do čínštiny, pani M. YANG Leyun, ktorá prišla k môjmu starému otcovi ako sekretárka z bývalého veľvyslanectva v Nanjingu, a môj otec sa pod jej dohľadom často hrávali v uličkách dnes už neexistujúceho hutongu Zhongshicao (Stredného kameňa - konského žľabu). Dodnes je rodinnou tradíciou, že keď čínske deti posmešne kričali na môjho otca "cudzinec, cudzinec", odpovedal s detskou naivitou: "Pozrite sa na seba, vy ste predsa cudzinci!" Žiaľ, celá rodina musela v roku 1957 opustiť Čínu. Rád by som tu dodal paradox, že pre môjho starého otca bola Čína počas politických procesov aj miestom "politického azylu". V tom čase ho časť českej komunity nepravdivo obvinila z nedostatočnej podpory československých občanov v Číne niekoľkými udavačskými listami adresovanými nielen ministerstvu vnútra, ale aj prezidentskej kancelárii. A tak sa môj starý otec na radu vtedajšieho veľvyslanca Franza Weiskopfa nevrátil na dovolenku v roku 1953 do Prahy, ale celú dovolenku strávil v Číne. A jeho pražský byt vraj skutočne navštívila ŠtB v deň jeho očakávaného návratu. Počas celého pobytu v Číne sa starí rodičia venovali aj vedeckej práci, ktorá pre starého otca, ktorý mal rád vetešníctvo, predstavovala najmä "zbieranie materiálu". Spolu s mojou starou mamou často navštevovali umelecké predstavenia v známych zábavných štvrtiach, ako je Tianqiao, a príležitostne pozývali domov ľudových umelcov, či už z tieňového divadla s bábkami z oslej kože alebo rozprávačov, operné skupiny atď, ktorých predstavenia dokumentujú nielen fotografie, ale aj napr. zvukové záznamy na voskových valčekoch. Často navštevovali aj umelcov, ktorí v tom čase ešte žili, napríklad QI Baishi, AI Qing a ďalších. A tak si do Prahy priviezli niekoľko veľkých truhlíc plných kníh, obrazov, fotografií, frotáže a ďalších vecí, ktoré im neskôr slúžili ako celoživotný bohatý zdroj poznatkov o Číne, a to aj v časoch, keď sa Čína úplne uzavrela pred svetom a keď navyše, žiaľ, zlikvidovala väčšinu hmotného kultúrneho bohatstva, ktoré dovtedy mala - a tu hovorím najmä o ľudovom umení. Všetok tento materiál sa okrem vedeckej hodnoty stal hlavnou ozdobou domu, v ktorom som vyrastal a ktorým som bol od malička obklopený. Žiaľ, po roku 1959, keď došlo k sovietsko-čínskemu rozkolu, moji starí rodičia stratili možnosť navštíviť krajinu, ktorá ich spojila a držala pohromade celý život. Do Číny sa vrátili až na veľkú okružnú cestu v roku 1989, keď sa plavili loďou po Dlhej rieke, vrátane vtedy ešte nezaplavených Troch roklín, ale hlavne navštívili väčšinu priateľov, ktorých nevideli viac ako 30 rokov. Naproti tomu môj otec už nikdy nenavštívil Čínu, hoci čínština bola jazykom, v ktorom po prvýkrát prehovoril a podľa očitých svedkov ju ovládal veľmi dobre. Bohužiaľ, dnes si z nej pamätá len niekoľko základných výrazov a potom niekoľko slov, ktoré sa každému malému chlapcovi vryjú najhlbšie do pamäti, a to auto a motorka. Čínska kapitola našej rodinnej ságy sa tak v roku 1957 na chvíľu uzavrela, aby pokračovala ešte zaujímavejšími príbehmi z Japonska, kde môj otec strávil 20 rokov svojho života a kde sa nakoniec zoznámil s mojou matkou (Češkou). Ako perličku by som uviedol, že moje počatie sa dá vystopovať až na miesto dnes mediálne populárneho hraničného sporu medzi Čínou a Japonskom, na súostroví Okinawa, Rjúkjú a Senkaku. V tomto svetle som teda od malička vyrastal v dome obklopený čínskymi a japonskými predmetmi, hral som sa medzi dvoma písacími strojmi, z ktorých na seba dedko a babka vykrikovali čínske výrazy alebo sa hádali o nejaké prekladateľské riešenie či reálie. Často k nám domov v čase normalizácie zavítali japonskí hostia, klienti môjho otca, ktorý spolu s pánmi Fialom, Vačkárom a Geislerom patril medzi najvyhľadávanejších tlmočníkov tohto vtedy exotického jazyka. Otec svoj život zhodnotil aj v svojich literárnych pokusoch: Velorex a ja alebo Keď vyrastiem, stanem sa Japoncom a samozrejme jeho najznámejší cyklus, ktorý vychádzal na pokračovanie v Mladom svete, s názvom Tlmočník a ja.
A tak okrem môjho zvláštneho a neopísateľného vzťahu k Ázii, ktorá bola pre mňa úplne samozrejmá - napr. s paličkami som vedel jesť skôr ako s príborom, som si vytvoril podobné puto k remeslu mojich rodičov, teda k tlmočeniu. Pamätám si, ako som sa z perspektívy tlmočníckej kabíny zoznamoval s filmovými lahôdkami ako napr. Kurosawa či iné diela v kine Ponrepo, alebo ako som sa ako dieťa hral v útrobách Paláca kultúry počas zjazdov Svetovej organizácie práce. K tomuto miestu sa viaže aj vtipná, ale pravdivá historka, v ktorej hlavnú úlohu zohral známy arabista Luboš Kropáček, pretože na jeden z týchto kongresov bol raz pozvaný rečník z ČĽR, ktorý mal krátky prejav. Organizátori vtedy - teda len na tento prejav - angažovali známeho staršieho sinológa na simultánne tlmočenie. Usadil sa v kabíne a čakal na príchod čínskeho rečníka. Skôr ako sa však Číňan dostal k rečníckemu pultu, v kabíne sa ozvala rana a sinológ skolaboval ešte pred začiatkom prejavu. Môj kolega Kropáček, ktorý bol hneď vedľa neho, sa okamžite presunul, nasadil si slúchadlá, zapol mikrofón a začal tlmočiť. Prejav mal veľký úspech a delegáti zo všetkých kútov sveta ho odmenili búrlivým potleskom. Potom sa k pánovi Kropáčkovi vrhli ďalší kolegovia tlmočníci a začali mu ďakovať. "Nevedeli sme, že hovoríte aj po čínsky", načo pán Kropáček odpovedal: "To nie, ale čo by asi tak mohol hovoriť?" A možno aj preto som mesiac po svojich 19. narodeninách podnikol svoju prvú veľkú samostatnú cestu do Číny za peniaze, ktoré som si zarobil v Prahe, keď som pomáhal japonským televíznym štábom. Vtedy mi veľká priateľka našej rodiny a prekladateľka napr. Haškovho románu Osudy dobrého vojaka Švejka, pani LIU Xingcan a jej manžel, profesor BAI, ktorí obaja v minulosti študovali v Prahe, darovali pečiatku s mojím novým čínskym menom, ktorú hrdo nosím dodnes. A musím sa priznať, že som neskôr veľmi rád navštevoval ich byt v pekinskej štvrti Hongmiao z úplne iného dôvodu, o ktorom budem veľmi stručný: pani LIU mala dve dcéry. Bohužiaľ, neuspel som ani u jednej z nich. A tak som začal častejšie navštevovať Čínu. Najskôr vlakom s batohom cez Rusko a Kazachstan, niekedy aj cez Mongolsko, na prázdniny. Neskôr kvôli štúdiu a práci a nakoniec kvôli návšteve príbuzných, pretože napriek mnohým rozhodnutiam som sa oženil s Číňankou a materinským jazykom oboch mojich detí sa stala čínština. V Číne som strávil veľkú časť svojho dospelého života a dnes neviem, kde mám viac priateľov, či v Čechách a na Morave, alebo v Číne. Na druhej strane sa snažím, aby moja manželka a deti považovali Prahu za svoj domov a aby tam mohli žiť ako Česi. A tak sme od novembra tohto roku zmenili aranžmá a presťahovali sme sa do Českej republiky a ja teraz pravidelne dochádzam do Číny za prácou, priateľmi a širšou rodinou.