Až sa Čína zatrasie
Čína bola a stále je považovaná za víťaza v boji s hospodárskou krízou. Masívny záchranný balík vo výške štyroch miliárd jüanov poskytol čínskej ekonomike v bolestivých rokoch injekciu, a hoci sa veľká časť peňazí naliala do neproduktívnych odvetví a investícií, čísla nakoniec ukazovali v prospech plánovačov. Rast HDP neklesol pod osem percent ani v krízovom roku 2009. Ale ani v makroekonómii nie je dobré počítať účet bez hostinského. Čínsku ekonomiku stále poháňajú investície do nehnuteľností, infraštruktúry a vývozu. Vzývanie preorientovania čínskej ekonomiky na spotrebu sa stále nedeje, a zatiaľ čo sa v oblasti investícií do nehnuteľností čoraz častejšie hovorí o realitnej bubline, ktorej prasknutie je otázkou chvíle, exportná výkonnosť čínskej mašinérie klesá, pretože zbedačená Európa nemá za čo kupovať čínsky tovar.
Predpovedanie hospodárskeho kolapsu Číny je medzi západnými analytikmi obľúbeným športom prinajmenšom od začiatku 90. rokov. Tridsať rokov dvojciferného rastu HDP sa vymyká všetkým teóriám, a tak sa vždy nájde nejaká poučka, podľa ktorej sa ekonomika Ríše stredu musí zákonite zrútiť. Zatiaľ sa tak však nestalo. Posledných pár mesiacov však bolo iných.
Koncom novembra Čínska ľudová banka znížila výšku povinných minimálnych rezerv o pol percenta. Je to prvýkrát od roku 2008. Centrálni bankári sa rozhodli znížiť povinné minimálne rezervy i napriek tomu, že čínska vláda vrátane premiéra Wena celý november tvrdohlavo opakovala, že Čínska národná banka bude pokračovať v monetárnej politike. Zmenu výšky povinných rezerv nemožno interpretovať inak, než že riziko možného spomalenia čínskej ekonomiky v očiach prognostikov definitívne prevážilo nad strachom z tradičného čínskeho strašiaka - inflácie. Tá bola ešte v prvej polovici roka 2011 stále jednou z hlavných hospodárskych obáv čínskych plánovačov.
Infláciu sa podarilo skrotiť až v druhej polovici roka 2011 (rast cien sa zastavil na úrovni šesť a pol percenta a odvtedy mierne klesá), ale len za cenu pomerne radikálnych opatrení vrátane niektorých zásahov do ekonomiky, ktoré by mimo čínsky plánovaný systém určite vyvolali paniku (pokuty za zvýšenie cien potravín pre obchodné reťazce atď.). Vyvstáva teda otázka, prečo je teraz potrebné ohroziť toto ťažko vybojované víťazstvo a nalievať do ekonomiky ďalšie peniaze.
Odpoveď je v Európe. Najčastejšie uvádzaný predstihový indikátor (index nákupných manažérov tzv. PMI), ktorý spracováva hongkongská banka HSBC, v októbri prvýkrát klesol pod hodnotu 50 bodov. To znamená, že výrobný sektor čínskeho hospodárstva prechádza poklesom, keďže Európania prestali objednávať čínsky tovar. Najnovšie monetárne opatrenia sú preto nevyhnutné na udržanie hospodárskeho rastu, ktorý by podľa päťročného plánu nemal klesnúť pod 8 percentuálnych bodov, pretože plány sa musia plniť, a to bez ohľadu na náklady.
Keďže inflácia v posledných mesiacoch klesá, odhadovaných 400 miliárd jüanov, ktoré do ekonomiky napumpuje zníženie povinných rezerv, budú pravdepodobne štatistiky rastu cien "vedieť" obsiahnuť. Oveľa väčší problém však spočíva v tom, čo sa s touto sumou stane. A hádanka nie je príliš zložitá - mnohí pozorovatelia sa už dlho zhodujú na tom, že čínska ekonomika stále rastie na vlne realitnej bubliny. Cena nehnuteľností v čínskych metropolách dosahuje obludných rozmerov - napríklad nájomné za meter štvorcový obytnej plochy v Pekingu patrí podľa časopisu Forbes medzi tri najvyššie na svete (po Tokiu a Hongkongu). A to nie je na mesto, kde je priemerný plat 500 eur vôbec málo. Napriek tomu je mnoho novopostavených nehnuteľností prázdnych. Číňania ich využívajú len ako investičnú príležitosť, pretože čínsky kapitálový trh je nevyspytateľný a úrokové sadzby na bankových účtoch sú smiešne nízke.
Neustále rastúce ceny bývania sa podarilo skrotiť až v posledných mesiacoch. Dôvodom boli opäť administratívne opatrenia (napríklad zákaz Číňanom kupovať nehnuteľnosti v mestách, kde nemajú trvalý pobyt), práve spomínané sprísňovanie monetárnej politiky, ktoré prebieha nepretržite od roku 2008 a potom spontánne "spomalenie" ekonomiky v dôsledku globálnej a neskôr dlhovej krízy (čo je, samozrejme, tak trochu danajský dar).
Čínska vláda (resp. jej centrálna banka, ktorá je priamo podriadená vláde, a teda nie je nezávislá, ako je to inde vo svete) v súčasnosti čelí dvom zlám. Buď bude pokračovať v uvoľňovaní monetárnej politiky, alebo v nafukovaní realitnej bubliny, ktorej prasknutie by mohlo znamenať veľké problémy nielen z makroekonomického hľadiska, ale aj z hľadiska v Číne toľko diskutovanej "harmónie v spoločnosti". Alebo prestať nalievať nové peniaze do ekonomiky a sledovať, ako nedostatok likvidity naďalej spôsobuje kolaps malých a stredných exportných výrobcov, sprevádzaný zvýšením nezamestnanosti, znížením miery rastu HDP a možnými sociálnymi problémami. Aj múdremu vidiečanovi by sa asi ťažko volilo, ale dá sa odhadnúť, že pravdepodobnejší je druhý variant - t. j. spomalenie rastu HDP, možno až niekde k (iba) siedmim percentám. Táto možnosť je v porovnaní s prasknutím realitnej bubliny relatívne ľahko "zvládnuteľná", a preto sa čínskym plánovačom pravdepodobne zdá bezpečnejšia.
Možné blížiace sa spomalenie čínskej ekonomiky, ktoré je teraz pravdepodobnejšie ako kedykoľvek predtým, má však aj praktický apel a hmatateľné prejavy. O tom, že ekonomická situácia čínskych podnikov nie je dobrá, svedčí napríklad aj rýchly nárast počtu nenaplnených zmlúv a dohôd, ktoré zahraničné podniky uzatvárajú s čínskymi partnermi. Rozširujú sa aj podvody, keď legitímne a dlhodobo fungujúce spoločnosti, ktoré sú už v tesnej blízkosti bankrotu, vymáhajú od zahraničných obchodníkov zálohy na tovar a následne sa po nich zľahne zem. Hoci obchodovať s Čínou nikdy nebolo jednoduché, práve kvôli ťažkostiam, do ktorých sa čínski podnikatelia dostávajú, sa v posledných mesiacoch postavenie zahraničných spoločností ešte viac skomplikovalo. Alebo ako hovorí Francois Villon, "chudoba robí z ľudí zlodejov a hlad vyháňa z lesov vlkov".
Tento článok bol napísaný pre časopis PROFIT